Neopätovaná láska | 1. diel

Jerremy bol mladý, nádejný a vo svete známy fotograf. Už od svojho útleho detstva sa snažil hľadať všetko v malinkých útržkoch fotografií, ktoré mu tak dokonale prinášali spomienky na jeho detstvo. Mamu stratil keď sa narodil a vychovával ho jeho otec a otcova mama – Jerremyho babka.

Keď mal Jerremy 7 rokov, zomrela mu aj babka, čo jeho otec nezvládol a začal sa vo veľkom utápať v alkohole. Jerremy to nevedel nikdy pochopiť, pretože kým jeho otec začal piť, všetko mu vždy vysvetlil a vždy mu bol veľkou oporou. Naučil ho všetko, čo vedel o vzťahoch, o tom, ako veci fungujú, ako sa má správať v spoločnosti a aj to, ako má správne dvoriť slečnám. Nikdy presne nevedel, čo mu hovoril, no neskôr zistil, že to bol práve jeho otec, ktorý mu dal tie najcennejšie rady v jeho živote, ktorými sa riadil.

Vždy mu hovoril, že všetky krásne veci sú ukryté v okamihoch, ktoré nikdy nikto nedokáže zachytiť. Sú to okamihy, ktoré prídu a odídu tak rýchlo, že nie je žiadna šanca ich zachytiť ani foťákom, ani kamerou ani ničím. Vždy je to vecou náhody. Práve to je na tých okamihoch to, čo sa nám zapíše do najhlbšej pamate a dokáže nás to aj po dlhom čase vždy rozosmiať, alebo tak rozcítiť, že sa nám chce plakať ako keby sa tá vec stala práve v tom okamihu.

Možno aj to bola tá múdrosť, ktorá celú dobu Jerremyho tlačila dopredu. Od svojho detstva sa snažil zachytávať práve takéto okamihy. Vo svojich 13 rokoch začal vyhrávať školské súťaže v kresbe, neskôr to boli súťaže vo fotení. Ako 16 ročný získal prvé veľké ocenenie, ktoré ho dostalo do povedomia širšej verejnosti. Od svojich 17 – tich rokov začal fotiť na profesionálnej úrovni a pre prestížne časopisy, za čo bol aj patrične odmeňovaný.

Keď dosiahol 19 rokov, získal Jerremy ďalšie veľmi prestížne ocenenie, ktoré mu zaručilo postup do špičky fotografického sveta. Zrazu nevedel, kam sa pohnúť skôr, koho skôr odfotiť a aké objednávky brať a nebrať. Jeho meno začalo byť tak zvučné ako značky parfémov či priamo časopisov, pre ktoré fotil.

Veľká oslava

Bola sobota a Jerremy oslavoval svoje 26 narodeniny. Na oslave boli všetci veľkí vydavatelia časopisov, pre ktoré Jerremy fotil. Nechýbala ani väčšina modeliek, ktoré prešli Jerremyho ateliérom a ktoré sa ako zlatokopky snažili presadiť u vydavateľov. Nikdy nemal rád práve tieto typy žien, pretože vždy sa držal toho, čo ho naučil jeho otec a to bolo to, že všetko čo kedy človek má mať je to, čo si skutočne vybojuje a na čom skutočne zapracuje. Preto sa vždy vedel tešiť zo svojich mlaých i veľkých úspechov. Často totiž dostával pocítiť, že jeho práca nemá žiadny význam, žiadnu cenu a že všetko čo robí je zle. Až časom Jerremy zistil, že mu to jeho otec hovoril preto, aby ho pripravil na tvrdý svet a na to, že sa s ním nik nebude v jeho “branži” párať.

Jerremy stál pred kopou ľudí, čo mu došli podať ruku a zablahoželať mu k jeho narodeninám. Nikto presne nevedel, kedy ich oslavuje, no zato všetci vždy vedeli, že ak sú pozvaní na párty, tak to asi znamená, že to bude alebo bolo nedávno. Zrazu celú hlučnú spoločnosť utíšilo klopkanie príboru o pohárik.

- Podvihnime všetci naše poháre, aby sme mohli spoločne pripiť na talent, ktorý vstúpil do našich životov v tomto mladom a energickom chalanovi – ozvalo sa od stola vcelku prekvapujúce a nečakané prípitkové slovo, ktoré sa snažil pred celou spoločnosťou predniesť práve Jerremyho otec. – Keď sa Jerremy narodil, jeho mama zomrela. Nemal šancu spoznať ju a ani vidieť to, aká bola krásna a s akou láskou ho na tento svet priviedla, no vždy keď sa na Jerremyho pozriem, vidím ju v jeho očiach a v tom, s akým úsilím a vervou sa púšťa do všetkého čo robí. Dnes, keby tu so mnou stála, povedala by asi to isté čo ja, že je nesmierne hrdá, pyšná a rada, že má syna, ktorý je taký, aký je. - snažil sa dokončiť vetu otec, no prerušili ho slzy, ktoré sa mu vtláčali do očí.

Jerremy zostal iba ticho stáť, zatiaľ čo celé okolie pozdvihlo poháre a žačalo spievať “živjó”. Jerremy sa s úsmevom a jemným uklonením poobzeral okolo seba na ľudí, čo ho obklopovali a zistil, že má v sebe akýsi zvláštny pocit. Na jednej strane sa cítil nesmierne šťastný, pretože mal okolo seba ľudí, ktorých poznal a ktorí mu urobili skutočnú radosť, no na druhej strane pociťoval nesmiernu prázdnosť, ktorú si nevedel vysvetliť. Nebola to prázdnosť, ktorá by vyplývala z akéhosi nedostatku kontaktu so ženami, pretože práve ženy boli tie, ktorých sa často nevedel zbaviť, no bol to pocit, ktorý ho mátal už aj v snoch.

Neexistujúca?!

Jerremy mával často sny, ktoré si nevedel vysvetliť. Boli vždy o jednej jedinej žene, ktorú nikdy predtým nevidel, no aj tak mal vždy pocit, že ju pozná dlhú dobu. Ako keby bola určená priamo pre neho. Vždy vstúpila do jeho snov v časoch, kedy sa nevedel rozhodnúť ktorou cestou sa má vydať a čo má robiť. Naposledy sa mu vlúdila do snov, keď sa mu páčila jedna z jeho dlhoročných priateliek – modeliek – no Jerremy mal vždy striktné pravidlá, že s jeho modelkami nebude mať nikdy nič spoločné, pretože si chcel udržať nielen dobrú povesť, ale aj profesionálny odstup a teda aj kvalitu svojej práce.

Vždy mu táto neznáma snová “víla” ako ju nazval, poradila v tom, ako sa má rozhodnúť a čo má presne robiť. Nikdy v živote ho nesklamala a vždy, keď sa rozhodol podľa tejto rady, tak to zabralo. Ako sa tak Jerremy rozhliadok pomedzi jeho hostí, zrazu ju zbadal. Zrazu nebola iba prízrakom, ktorý blúdi v jeho snoch…

Jerremy sa štipol, aby si overil, či sa mu náhodou niečo iba nesníva a či sa náhodou nezobudí… Nezobudil sa, pretože nespal. Rozhodol sa, že pôjde k nej a osloví ju. Bolo pre neho prekvapením, že tam je, pretože ju nepozná a ani ju nepozýval, takže to musela byť najskôr dcéra alebo partnerka niekoho z jeho hostí. Už už sa k nej vybral, keď sa k jeho neznámej pripojil nejaký vysoký chlap, ktorý sa tváril, ako keby to bol jej doprovod.