Láska, treskot dverí a vrecká plné uslzených vreckoviek (I. diel)

Je to jeden z tých úžasných večerov, kedy neviete či radšej spať alebo tupo pozerať telku v nádeji, že možno pričinením vesmíru predsa len objavíte program, ktorý vám umožní prestať sa vnútorne zožierať alebo vás nesvrbí ruka na ovládači s nutkavou potrebou čo najrýchlejšie prepnúť, nech aspoň tie posledné zvyšky zdravého rozumu prežijú.Na to, že sa už dotrepala jar to Eme nijak nepridalo. Bol piatok večer a ani jeden z priateľov nemal chuť niekam ísť. Veď prečo aj, každý má dosť svojich problémov a nie to ešte počúvať dokola sa opakujúce príbehy.

Ema bola mladá žena, žijúca v neúprosnom svete. Bola jedna z tých šťastných detí, ktoré zažili harmonický vzťah rodičov a žiadne väčšie problémy v rodine. Nikdy nebola naučená na prehnane kritické situácie, a tak si často vyčítala, že nie je pre tento svet dostatočne vycvičená. Vo svojej umeleckej dušičke si navytvárala hromadu ideálov a tie sa rozhodla nájsť.

- Aspoň že tá hnusná zima odtiahla, už mi išla pekne na nervy. Pomyslela si Ema a znovu spravila kolo televíznych programov, či náhodou niečo zaujímavé neobjaví. Nenašlo sa nič, a tak znechutene pozerala program o varení, i keď ani najmenej nebola hladná.

- Keď už nič tak aspoň na tú zimu sa dala zvaliť zlá nálada, no s pribúdaním pekných dni, to už nemám ani na čo hodiť.

- Ty si tak otupená všetkým čo sa za posledné dni stalo, že tie riešenia nevidíš ani keby sa ti motali pod nosom s obrovskými vlajkami alebo transparentmi. Povedala jej dlhoročná modrooká a vždy trochu temperamentná kamarátka Amélia prezývaná od detstva Mel.

Mel bola vo veku ako Ema. Obe skončili tú istú školu, povahovo i umeleckým zameraním si veľmi sadli. Niektorí kamaráti sa im smiali, že i keď majú rozdielnych rodičov sú snáď spojené neviditeľnou pupočnou šnúrou. Obe si v živote preskákali až nápadne rovnaké problémy a rovnaké problémy neustále priťahovali, tak sa snažili jedna druhú podržať.

- Vlastne sa mi ani nikam nechce ísť. Som to ale komplikovaná povaha, momentálna samota ma doháňa k úvahám, ktoré aj tak nikam nevedú a spoločnosť iných, by ma doviedla k postaveniu sa na križovatku, kde by som si počkala, či o mňa nezavadí nejaká zblúdená električka .

- Tak električka? Dvihlo sa v neveriacom úšklebe Meline obočie, pričom si veľavravne odklepla z cigarety v otvorenom okne.

- Nemala si skôr na mysli niečo iné, čo ťa za ním vždy doviezlo?

Eme sa stiahol žalúdok pri predstave ako za ním jazdila v preplnenom autobuse s divnými indivíduami, stroskotanými existenciami a unavenými ľuďmi z práce. Vtedy to bolo celkom iné. Obe boli študentky, ešte nemali starosti zo skutočného sveta, tak jediný problém boli projekty v škole a muži.

- Pozri, spravila si všetko, čo si vedela. Teraz je rad na ňom, ak nič nespraví musíš ísť ďalej a nezahadzovať sa s niekým, komu je to aj tak jedno. Vyhlásila Mel, hodila ohorok do popolníka a naliala obom z otvorenej fľaše vína. Ema ju ani nevnímala. Mel to vedela. Veď to vlastne nehovorila ani tak Eme ako sebe. Mala úplne rovnaký problém. Zamilovala sa do chlapa, ktorý sa ešte len v živote hľadal, nechcel sa viazať, no iným hlavne radostným stránkam života sa nebránil. Ako keby tie nahlas vyrieknuté slová mali aj jej samotnej dodať odvahu urobiť rázny krok.

Otupená Ema vstala z pohovky a načiahla sa za vínom. Chlapi po nej šaleli aj keď si z toho nikdy nič nerobila, oči mala zaslepené jediným. Jej dlhé tmavé vlasy odrážali posledné lúče zapadajúceho jarného slnka a jej uslzené oči vyzerali ešte smutnejšie, keď sa postavila k Mel do okna.

- Ešte že nefajčím, inak by som si zapálila. Zahlásila
- Aj by som ti ponúkla ale poslednú som dala teraz. Mávla Mel smerom k popolníku.

Obe sa rozosmiali nad tým, kde to dopracovali. Posledné týždne ubiehali tak, ako ani jedna z nich v živote nečakali. Problémy v práci, problémy vo vzťahoch. Ešte dobre, že mali jedna druhú, svoje šialené umelecké nápady, schopnosť smiať sa i v tých najhorších situáciách a vieru, že raz si to nespravodlivé šťastie sadne aj na ne a keď sa bude brániť, tak mu dopomôžu medom natretými okennými parapetmi. Mali veľké sny, no tie sa akosi zamotali v čase a priestore, alebo len zablúdili na ceste k nim.

Obe neprítomne hľadeli von zabraté do svojho príbehu, len tak bez slov vedľa seba. Obe vedeli na čo myslí tá druhá, každá na svoju časť príbehu a na riešenie, čo ďalej.

….

Mel a jej skúsenosť (stalo sa pred 3 rokmi)

Jediné čo Mel postrehla bol bozk na perách, ktorý mala Ema ukrytý v kútiku pier. A keďže Emu pozná veľmi dobre, nedala na sebe poznať, že niečo tuší. Vedela, že by to Emu vyviedlo z miery a už by sa nič nedozvedela.

Ema však vedela, že Mel niečo tuší. Bolo jej jasné, že jej to chce povedať, ale keďže verila v povery bála sa, že to uriekne.

- Dívam sa do zrkadla a spytujem sa, či je to naozaj! Som to ja? Deje sa to mne? Alebo opäť snívam jeden a ten istý sen!

Mel si medzičasom sadla vedľa nej, strhla sa a celú situáciu zachránila úsmevom.

- Posunula jej lístoček, musím ti niečo povedať!

Ema spozornela, ani jedna sa nevedeli dočkať konca prednášky. Obe žrali „mrle“, čo samozrejme neuniklo ani profesorovi na dejinách umenia. Stavím sa, že si nepamätajú o čom bola prednáška.

- Čo sa stalo?
- No toho je viacej Ema, poďme na víno!

Usadili sa pohodlne v kreslách, do takých, ktoré Vás pohltia keď sa do nich usadíte. Mel to milovala, mala pocit, že ju niekto pevne drží, že nemá kam padnúť, keď jej nefungovali nohy.

Spustila na Emu, že od včera nie je už nevinná. Celá žiarila, i keď zážitok to bol vskutku nie príjemný. Ale láska, ktorú cítila to kompenzovala ako skonštatovala Ema.

Sedeli a popíjali, celý čas sa chichotali, čo neuniklo ani čašníkovi. Usmieval sa na ne, tešil sa z ich prítomnosti. Konečne niekto, kto priniesol do putiky fresh náladu.

- Ja som niekoho spoznala. Vypadlo z Emy. Mel skoro prestala dýchať.
- Ja som to vedela!

Rumenec na tvári,ktorý sa zjavil na Eminých líčkach, prezrádzal Mel, že ma vyhodiť kotvu. Nechala to teda na ňu. Vyrozprávala, jej kde sa spoznali, ako ju pobozkal a ako vonia letná noc, keď je človek zaľúbený. Neuveriteľne krásne, všetky tie city prežívali v rovnakom období a rovnako sa tešili. Mel občas stratila hlas, keď rozprávala ako sa k nej približoval pred bozkom. Jednoducho bola niekde na krídlach vážky.

- Niekedy sa bojím, že to skončí. Keď človek vie aké to je, už nechce aby to bolo inak. A ako sa vravieva, nemysli na zlé, lebo sa to stane. Bolo to tak i teraz.

A neviem s určitosťou povedať ako je to možné no i v tomto prípade sa tak stalo, niekedy sa skončí i nekonečno. Mel nevedela asi dva týždne na čom je. Raz jej vyznával lásku, žiadal ju o ruku a inokedy si ju ani nevšimol. Ema vedela, že z toho šalie. Bála sa iba toho, že sa z nej stane okrem fajčiarky i alkoholička. Z neznámych kuloárov vedela, že Mel riadne ulietal “dekel“. Dospelo to až do takého štádia, že Mel nemenovaného doslova prosila, aby jej konečne povedal čo sa deje. No zmohol sa iba na to, že je momentálne zmätený a ľúbi nie len ju ale i jeho ex. Amélia spadla z oblakov v tej jednej jedinej sekunde, pochopila, že spával nie len s ňou.

- Ty si mi klamal, oklamal si ma, pre teba to nič neznamenalo, iba sa so mnou hráš!

- Prestaň mi tu robiť psycho-ataky. Poznamenal nemenovaný mladý muž. Mel sa na neho v tých minútach dívala ako tupé zvieratko, nerozumela a dodnes tomu neporozumela.

Ema sedela doma v izbe a civela na stenu. Nemala nejako dobrú náladu. Veď kto by sa jej divil posledné dni jej to škrípalo vo vzťahu s jej milovaným bikerom. Celé dni sa len hádali, vedela, že ak to pôjde takto ďalej bude čoskoro koniec. Nič iné sa ani čakať nedalo, vedela, že v lete odchádza nazad domov. Do toho ticha jej zazvonil telefón, nie že by čakala či jej niekto vôbec zavolá. Z druhej strany sa ozvala pološialená, zrútená Mel.

- Je koniec….. chápeš to? Už je po všetkom. Môžeš prosím ťa sem prísť, som v meste a chcem sa strašne opiť.

Za dvadsať minúť už uháňala Ema dolu Mierovým námestím. Nemusela sa dlho obzerať. V strede Poštovej ulice i napriek toľkým ľudom zbadala toho najsmutnejšieho človeka. Mel tam stála zronená, uplakaná ešte s veľkými doskami, ktoré kto vie prečo so sebou ťahala. Odšuchtali sa ku Gotku. Za poslednú stovku kúpila Mel víno v Hviezde.

- Keď už nemáš kam ísť Hviezda to istí.
- Máš otvarák? Na to sme zabudli ako chceme piť?

Na to Mel začala šmátrať v maliarskom obale. Vytiahla jeden zo štetcov, ktorý čo to už prežil ale toto ešte nie a pokúšala ním otvoriť fľašu. Podarilo sa. Obe si upili poriadny dúšok a nastalo zádumčivé ticho.

Ema pila menej ako Malina, čo spôsobilo, že Mel bola riadne naliata a jej spoločníčka sa obávala najhoršieho. Premýšľala ako ju odtiahne domov aj s maliarskymi doskami. Mel neutíchajúco a hystericky plakala. V priebehu večera obtelefonovala všetkých známych, veľmi nerozprávala iba plakala do telefónu. Sťažovala sa, nechápala chúďa i keď sa naozaj snažila chápať. Ale ako sa dá pochopiť niečo, čomu nechceme chápať? Odmietanie faktu! Za celý večer toho zažili vskutku veľa, zachraňoval ich jeden okoloidúci, ktorý im ponúkal peniaze v domnienke, že ich niekto okradol. Mel si v opitosti myslela, že od nich chce platený sex a veľmi mu nadávala aby šiel do …. . Triezvejšia Ema zachraňovala celú situáciu a posielala dobrého anjela ďalej, že sa o seba postarajú. Ako by návštev nebolo málo, pristavili sa i príslušníci polície.

- Dobrý večer slečny! A vy čo tu? Kde sme sa takto opili? Ema zachraňovala celú situáciu skrývaním vínovej fľašky za maliarske dosky.

Páči sa Vám tento príbeh?

• Áno
• Nie

View Results

 Loading ...

Mel sa už vôbec nevedela kontrolovať, vulgárne posielala policajtov rôznymi smermi, rozhadzovala rukami a kolísala sa na lavičke.

- Viete dnes toho má za sebou veľa. Nechal ju. Ten podliak jej to len tak povedal a ktovie asi sa tým zjavne moc netrápil. Hádam si môže trochu uľaviť? Nič zlé predsa nerobíme, len tu sedíme a plačeme.

Policajti sa na seba pozreli a zhodnotili situáciu, že by bolo lepšie slečny odprevadiť domov. Na to sa energicky Ema vzoprela, že ona sa o Mel postará a sama ju hodí domov. Len teraz potrebujú byť na vzduchu. Policajti už boli dávno preč a situácia sa nijak nemenila. Mel ešte stále usedavo plakala a zúfala Ema nevedela čo ďalej. Rozhodla sa ju spacifikovať a odtrepať do najbližšieho ešte otvoreného podniku, kde do nej naleje dáke tekutiny, čím by zriedila pomer alkoholu v Melinej krvi a nejako ju prebrala aspoň do polobdelého stavu.

Usadili sa v KGBčku jediný podnik, ktorý pôsobil ako tak slušne a kde mali slušný výber čajov. Zatiaľ Ema objednávala Mel sa vytratila na wécka. Potrebovala to všetko zo seba vyhodiť. Alkohol smútok, slzy, prázdno, bolesť…… Vie len jedno, že pre ňu je to muž, na ktorého nikdy nemôže zabudnúť. Už to nikdy nebude môcť vrátiť späť. Nie, že by niekedy ľutovala, vzťah, prvé milovanie a už nenavrátiteľne stratenú emočnú dôveru.