Bratislavou sa už týždeň ťahala zima. Treskúca, nepríjemne sa zarývajúca pod nehty a kožu. Vedel som, že ak budem ešte chvíľu čakať na kolegu, tak určite umrznem. Jediné pozitívum toho čakania bolo, že sme sa dohodli na stretnutí v meste.
[private]
Nemal som nikdy rád obchodné stretnutia, ktoré sa nemohli konať niekde, kde som to poznal. Najlepšie niekde v prostredí, odkiaľ nemusím pohnúť množstvom svalov, nehovoriac o tom, že treba hýbať aj celou kostrou. Keby sa mohli všetky dôležité stretnutia konať rovno v mojej spálni, pričom by si každý klient vzal so sebou aj obed a priniesol by niečo aj mne… To by bolo niečo, čo by som si asi kľudne doprial.
Toto stretnutie však bolo v meste a tak som sa po dlhom prehováraní postavil od môjho minimalizovaného notebooku, čo mi okupoval väčší priestor ako samotný vankúš, a vykročil som smerom do mesta. Stretnutie sme mali dohodnuté priamo v centre a tak cestovanie bolo len minimálne obtiažne.
Dorazil som na miesto stretnutia a poctivo som si obhliadol podniky, ktoré boli v okolí, aby som vybral ten “správny” na obchodné stretnutie, pri ktorom nebudem rušený. Najviac sa mi páčila taká malá čajovnička, ktorá dýchala históriou výroby čaju a zároveň rôznymi bylinkami, čo boli po celom priestore povešané. Pôsobilo to na mňa dojmom, ktorý som mal – čo si pamätám – ešte niekedy na základnej škole vždy v úvode školského roku. Všade nás mali radi, vítali nás, všetko bolo pekne vyzdobené a tlačili nám do hláv pocit bezpečia. Škoda, že to učivo sa tvárilo úplne inak.
Kolega meškal. Po prvej štvrťhodine som si povedal, že je zbytočné mrznúť vonku na dohodnutom mieste a tak som mu napísal, že ma nájde práve v tej čajovničke, pretože to jediné by ma asi zohrialo. Mohol som si zvoliť ešte jedne fajn podnik, kde by som sa zohrieval niečím alkoholickým, ale potreboval som veľmi veľa mozgových buniek, pretože sme mali spolu doriešiť jednu väčšiu objednávku.
Odložil som si kabát, sadol som si a behom niekoľkých okamihov ako som sa usadil ku mne docupitala mladá predavačka spolu s čajovým lístkom. Mala možno tak čerstvých 19, nanajvíš 20… Vlasy v cope a na tvári úsmev ako z reklamy na nejaké vlasové prípravky. Premýšlal som, či sa jej opýtam aký šampón používa, ale nechcel som zbytočne robiť rozruch zbytočnými otázkami. Vzal som si čajový lístok a prezeral som si všetky tie zvlášne, miestami mystické názvy.
Sladké prekvapenie? – prečítal som si názov a hneď sa mi zapla moja zvrhlejšia časť môjho ja… Čo by to asi tak bolo to prekvapenie? Žeby niečo, čo bude pôsobiť ako nejaký opiát?
Poklad srdca? – tak to by som si skutočne dal… Vždy som chcel vedieť, čo v našom srdci máme, keď sa dokážeme zamilovať a obetovať pre tú lásku všetko…
Dvihol som hlavu od čajového lístku, aby som sa poobzeral kde je to mláďatko. Ako som tam prechádzal po celej čajovni svojím zrakom, padla mi do očí mladá baba. Nemala isto viac ako 25, ale prvé, čo ma na nej zaujalo bola jej samota.
Sedela pri stole úplne sama. Hľadela do prázdneho svetla sviečky, pričom nezabúdala elegantne dvomi prstíkmi držať lyžičku a miešať si med v čaji. Teda. Nie som si úplne istý, či to bol med, alebo cukor, no očividne to bolo niečo, čo sa muselo stále miešať, pretože počas celej doby, čo som ju sledoval, tak si ten čaj miešala. Mala tmavé vlasy od ktorých sa odrážal jas sviečky, čo horela predňou. Jej hlboký pohľad sa nedal nazvať inak ako božským. Keby som ju mal namalovať, asi by som najviac zvýraznil práve jej oči. Tmavá farba a iskra v nich vo mne vzbudzovali všetky tie pocity, ktoré som mával v časoch, keď som si myslel, že prvá pusa v mojom živote bude aj tou poslednou a tak som na ňu kládol obrovský dôraz.
Medzičasom, ako som sledoval moju Tmavú Bohyňu – ako som si ju nazval – som asi tak tri krát prepočul čašníčku, ktorá sa ma pýtala, či som si už vybral. Uvedomil som si to až v čase, keď sa môj pohľad stretol s pohľadom Tmavej Bohyne. Pozerala sa na mňa ako na nejakého neandrtálca, čo nevie ani poriadne odpovedať.
- Prepáčte, zamyslel som sa. – povedal som hneď ako som zistil, že ten pohľad Tmavej Bohyne je už tak ostrý, že ak budem ešte minútu zdržiavať čašníčku, tak asi príde ku mne a rovno mi vyberie ona. – Čo by ste mi vy vedeli poradiť? Čo je také chutné, čo by ma vedelo rozohriať od tej zimy čo máme vonku? – spýtal som sa nenásilne, čím aj čašníčka pochopila, že očividne som asi mal iné starosti ako sledovať čajový lístok.
- Netuším. Dôležité je to, na aký druh máte chuť. Či na niečo ovocné, alebo na niečo liečivé. – odpovedala priam príkladne.
- Aktuálne asi niečo, čo by vyliečilo teplotu môjho tela a dočasné zbavenie zmyslov – zavtipkoval som, teda aspoň som si myslel, že by to mohlo byť niečo, čo by bolo vtipné.
- Ak je Vám moc zima, odporúčam Vám Indiánske leto. Tam už aj ten názov možno zahreje. A ak chcete niečo, čo Vám otvorí dušu, tak skúste Zrkadlo šťastia. – odpovedala a zvolila celkom príznačné názvy čajov. Až som z nej začal mať pocit, že do mňa snáď vidí a vie, že práve teraz potrebujem hodne veľa šťastia.
- Tak skúsim to Zrkadlo šťastia, ďakujem.
Kým som tam tak sedel a čakal na môjho večne meškajúceho kolegu, poslal som pár pohľadov na moju Tmavú Bohyňu. Celý čas ako tam sedela, bola sama. Zadlo sa mi to neskutočne zvláštne, pretože nebola to žena toho typu, čo by nemohla mať ktoréhokoľvek chlapa. Už len keď som sa pozrel na ten výstrih, tak mi bolo jasné, že vie presne čo ťahá mužom oči.
Otvorili sa dvere a tak som reflexne otočil hlavu k dverám, či to náhodou už nie je môj skvelý kolega… Nebol… Ako sa hovorí, keď sa nepozeráš, vtedy si najzraniteľnejší… Pravidlo “mafie”, čo mi vždy tĺkla do hlavy, že ak chceš prežiť, musíš byť úplne maximálne obozretný a mať prehľad o všetkom, čo sa deje. Kým som sa otočil, prišla k môjmu stolu Tmavá Bohyňa.
- Smiem vedieť, prečo ma stále sledujete? – spýtala sa hlasom, ktorý by som v triezvom stave vedel priradiť možno k Brutálnej Nikite.
- Prosím? – zasekol som sa, prekvapený jej otázkou a dôrazom, ktorým ju položila.
- Sledujem Vás už určitú dobu a stále sa na mňa tak nejak tupo pozeráte, ako keby sme sa poznali alebo neviem čo.
- Ou, to ma skutočne mrzí, že to takto vnímate, to som určite nechcel a ani som to tak nemyslel. Popravde som sa len zamýšlal, prečo žena ako vy sedí v takejto čajovni úplne sama. – snažil som sa z nej vybúchať informáciu o tom, či má alebo nemá vzťah. Máloktoré ženy v tom dokážu nájsť ten podtón otázky “Tak čo moja, máš chlapa?”…
- Poslal ma sem jeden známy, ktorý sa tu mal stretnúť so svojím kolegom. - odpovedala a mne sa už začínala zapínať žiarovka v hlave… – Údajne mu aj písal, že tu budem, ale keď som s ním naposledy hovorila, povedal mi, že zatiaľ mu nedošiel ani výpis, že bola tá správa doručená. – dodala.
Reflexívne som siahol do vrecka po druhý telefón. Jeho základným nedostatkom bol fakt, že keď sa vysunul, automaticky sa odblokoval a všetky tlačítka boli aktívne. Ak sa nevysunul úplne, odblokoval tlačítka, ale pri spätnom zatvorení ich už nezablokoval. Toho dôvodom sa mi ten telefón vo vrecku asi tak 90 krát za deň dokázal vypnúť. Tak som ho opäť zapol a pozeral som sa na Tmavú Bohyňu. Kým som sledoval jej pery, došla mi SMSka od kolegu, kde písal, že nestíha, ale že posiela svoju známu, cez ktorú vybavoval celú objednávku a že ona má aj tak viac informácií ako on. Údajne sa volá Zuzana a že sa nemám moc zľaknúť. Jediné, čo mi napadlo bolo, napísať kolegovi, že má odpisovať na to číslo, z ktorého som mu písal a že nemám sa čoho zľaknúť, pretože je to moja Tmavá Bohyňa.
Kým som si odložil mobil, zazvonil mobil Tmavej Bohyni… S úsmevom sa pozrela na mňa a obom nám došlo, že obaja sme čakali len na to, kedy sa skutočne stretneme. Dovolala, usmiala sa a nastavila mi svoju ruku na znak zoznámenia…
- Tak ahoj, ja som Tmavá Bohyňa… - usmiala sa a ja som vedel, že celé to jednanie bude oveľa príjemnejšie, ako keby som len ležal v posteli.[/private]
Leave a comment