Ten druhý, čo je tretím

Zažil to už možno každý. Každý sa raz stal svedkom, prípadne rovno aktérom niečoho, čomu sa hovorí “nevera”. Niečoho, čo si vie len málo ľudí predstaviť, že by to dokázali odpustiť a ešte menej ľudí by si vedelo predstaviť, ako taká “odhalená” nevera môže bolieť.

[private]

Deň, keď som sa rozhodol, že budem písať tento príbeh, nebol ani tak “zlý” ako by si možno ktokoľvek pomyslel. Bol to bežný deň, kedy som sa hádal so svojou partnerkou. Boli to bežné hádky o tom, kde som zasa bol tak dlho, keď v práci som skončil už popoludní a zrazu je desať hodín večer, keď prechádzam dverami bytu. Prečo opäť cíti na mne ten zvláštny parfém o ktorom som jej už toľko krát tvrdil, že je to parfém kolegyne, ktorá so mnou teraz spolupracuje na jednom väčšom projekte. Vždy keď som jej to tvrdil, premýšlal som, či by bolo vhodné nazvať to “dieťa” ako “BIG PROJECT” ak by sa “ušmyklo”.

Bolo pre mňa už v tom čase veľmi jednoduché tváriť sa úplne prirodzene a nereagovať na jej plač, pretože ho proti mne využívala s pravideľnosťou mestskej hromadnej dopravy. Vedela, že to bolo niečo, na čo som vždy tak nejako “zmäkol” a bol som jej oporou. Keď to začala zneužívať, zatuhol som každou jednou slzou a stal som sa pri nej voči slzám úplne imúnny. Neskôr sa ukázalo, že som imúnny už voči jej osobe celkovo.

Keď začala plakávať moja “kolegyňa” z práce, že prečo pri nej nemôžem ostať celú noc a zobudiť sa vedľa nej, ráno ju opäť pomilovať a potom ísť do práce, len ťažko sa vysvetlovalo, že to nie je možné z dôvodu, že ja som vlastne zadaný a podobne. Viem, čo si teraz asi myslíte, ale pre “trojuholník” je lepšie, keď sa ani jeden z “rohov” nikdy nestretne, pretože ak by sa stretli, vznikla by priamka, ktorá by Vás zvalcovala.

Ten večer, keď som sa vrátil domov po veľmi príjemnom a po dlhom čase opäť ukľudňujúcom sexe s “kolegyňou”, som ani v najmenšom netušil, že moja priateľka už všetko vie. Každá jedna otázka, ktorá prišla bola presne mierená a ja som stále viac a viac strácal reč a zostával zúfalejší a zúfalejší. Všetko začalo výčitkami, prechádzalo do nenávisti a hlučného gestikulovania, pokračovalo nenásilným a celkom úprimným hádzaním všetkého môjho oblečenia a iných mnou nakúpených vecí do – vtedy – spoločnej domácnosti.

Keď ste s niekým dlhú dobu, poznáte každú jeho malú chybu. Každé to “tlačítko” ktoré je nutné zatlačiť, aby ste predišli rôznym situáciám. V tejto som však ešte o žiadnom tlačítku nevedel a tak som sa rozhodol ísť cestou, ktorá bola pre mňa vtedy asi jediným východiskom – cestou pravdy. Priznal som jej všetko, dokonca aj to, čo nevedela a čo si sama vymyslela, že jej povedala moja “kolegyňa”. S odstupom času Vám môžem úprimne povedať, že stále to bola tá najlepšia vec, ktorú som urobil, pretože som sa neskutočne oslobodil od toľkých lží a pavučín klamstiev, že som už sám nevedel, čo je a čo nie je pravda.

- Áno, podviedol som ťa a ak mám byť úprimný, som rád, že to už vieš. – naivne som zo seba dostal pár slov, ktoré ju mali utešiť, no vôbec to nezaberalo.
- Bola aspoň lepšia? – skutočne nečakaná otázka, ktorú som snáď milión krát videl v rôznych amerických filmoch.
- Čo čakáš, že ti na to odpoviem?
- Predpokladám, že pravdu, keď už si taký jebnutý, že musíš jebávať s inými – prehodila drsne, že som ani nevedel, či vôbec na to mám reagovať alebo nie.
- Celé je to zbytočné rozoberať, veď ty sama si mi hovorila, že si to mám užiť aj s inými skôr, ako si povieme, že sa budeme brať, nie? – obraňoval som svoje činy, čo mi teda tiež moc nepomohlo. Jediné, čo mi bolo odpoveďou na moju “obhajobu” bol rachot skla z dverí, ktorými celou silou drbla.

To však nie je tak úplne ten príbeh, ktorý som chcel pôvodne rozprávať. Ten skutočný príbeh začína niekde úplne inde a je úplne o niečom inom, no týka sa trojuholníka.

Príbeh, ktorý Vám chcem povedať je o mne, no v pozícii, kedy som ja osobne tím, kto je tretí v pozícii trojuholníku.

Zoznámil som sa s veľmi šarmantnou kolegyňou, ktorá je v podstate mojou asistentkou. Dva roky sme o sebe takmer nevedeli, čo sa týka našich osobných životov. Všetko sa to začalo meniť až v posledných mesiacoch, kedy začala mať problémy so svojim partnerom.

Dovtedy harmonický pracovný vzťah sa začal meniť na vzťah, kedy som ja bol pre ňu jej asistentom vo veci jej lásky a partnera. Nebolo medzi nami nič fyzického, len psychického. Ona chýbala mne a ja som chýbal jej. Spočiatku som to bral tak, že vypĺňam to prázdne miesto, ktoré pociťovala zo strany svojho partnera, pretože to ženy tak nejako vždy dopĺňajú. Existujú ženy, ktoré vymenia komplet partnera a potom existujú ženy, ktoré iba dopĺňajú to, čo im v ich živote chýba.

Rovnaká bola aj moja expriateľka, ktorá sa rozhodla spraviť radikálny rez v čase, kedy si myslela, že sa o ňu nedostatočne zaujímam, pritom to bolo v čase, kedy bolo najviac práce a ja sám som nevedel, kde mi hlava stojí. Vymenila kus za kus, pričom mi sľubovala, že by ma nikdy nepodviedla ani nič podobné, pretože jej dávam všetko čo potrebuje. Vraj by ma podviedla len vtedy, kedy by cítila, že jej niečo chýba, ale že to sa teraz nestane, pretože v sexe jej vyhovujem po úplne všetkých stránkach.

Neskôr mi to došlo a zistil som, že asi ma mala len na ten sex a prachy, ktoré som vkladal skôr do nej ako do seba. Ale to som opäť odbočil od príbehu o ktorom som chcel písať.

Tým, že som sa s tou kolegyňou začal viac baviť aj o jej súkromí, zistil som, že mi vo veľmi veľa veciach imponuje. Naše spoločné dni sa začali zdať veľmi krátke a naše SMSky nás stále viac a viac zbližovali. Jediný háčik bol v tom, že ona mala svojho priateľa, ku ktorému síce nevedela čo cíti, no opustiť ho nechcela, pretože si hovorila, že “on ju predsa miluje”.

Bol to takmer paradox, pretože vždy som si hovoril, že nikdy nebudem zasahovať do niekoho vzťahu, no neskôr som pochopil, že bez mojej interakcie sa ona sama nikdy k rozhodnutiu nedokope. Začal som jej pomaly ukazovať všetko to, čo jej v jej živote skutočne chýba. Začal som byť pozornejší ako predtým, vnímavejší a interaktívnejší k jej prosbám a potrebám.

V dnešných dňoch je ona stále s jej priateľom a ja som v pozícii toho druhého v tom trojuholníku. Cítim, že to nie je pozícia, ktorú by som vedel moc dlho akceptovať, no na druhej strane cítim aj to, že čas môže jej rozhodnutie zmeniť.

Skutočný dôvod prečo však píšem tieto riadky je ten, že som sa chcel podeliť o skúsenosť z pozície druhých huslí a teda aj o to, že viem, že to nie je “prechádzka” ružovou záhradou.

[/private]