Zastavil sa čas a svetlo sviečky začalo postupne odhalovať všetky vrásky na jeho tvári. Zamyslený pohľad, tiché, hlboké dýchanie.To všetko prezrádzalo všetko, čo sa asi tak odohrávalo. Ostal stáť v čase a venoval sa iba všetkým spomienkam, ktoré vždy vychutnával, pretože mu pripomínali udalosti, z ktorých sa tešil.
Vždy som sa vedel usmievať, keď si sa usmievala aj ty. Mala si vtedy také veselé oči, ktoré som miloval. Áno, miloval som tvoje usmiate a žiarivé oči s tými iskričkami nádeje, ktoré si v nich nosila. Miloval som vôňu tvojich vlasov, keď si si ich umyla a boli ešte napoly vlhké. Miloval som vlnky v tvojich vlasoch a jemnosť tvojich pier.
Bol čerstvý sneh, keď si ma zhodila na zem a začala si sa spolu so mnou váľať. Mali sme potom obaja teplotu, ale nikdy nám nik nevzal tie bozky, ktoré sme si pri tom blbnutí podarovali. Nik nám nevezme to, ako sme spolu ležali na studenom snehu a pozerali sa na oblohu, z ktorej sa sypal ďalší sneh.
Nik nám nevezme prechádzky zo školy a do školy. Nik nám nevezme ani tie prvé slzy, keď sme robili chyby. Nik nám nevezme ani prvé objatie a zoznámenie.
Nik mi nevezme spomienky, ktoré na teba uchovávam vo svojom srdiečku. Jediné, čo mi kto mohol zobrať, bol ten, čo si ťa vzal k svojmu boku. Ja iba dúfam, že sa tam raz stretneme a že sa budeme preháňať tak, ako keď sme sa naháňali okolo snehuliaka.
Hovorí sa, že človek ostane navždy živý, ak ostane v srdciach ľudí, ktorí ho poznali a mali radi. Stále ostávaš živá a ožívaš každú noc, keď som sám.
Sviečka zhasla a už nič neopisovalo jeho tvár. Nik už nevidel jeho tmavé hnedé oči a slzy, ktoré sa mu z nich vždy spustili, keď spomínal na ňu, na nich…
Leave a comment